A vo Viedenskom lese stále stoja stromy

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek "rasovo cudzích" utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Asbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval.Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť zpovedomia zodpovednosť za holokaust. A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže "poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami - drámu utečencov v súčasnom svete". Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem "horšej rasy" nahradila "cudzia kultúra".