Aby to vietor všetko neodvial

Brautiganov román Aby to vietor všetko neodvial zaznamenáva prekročenie nepostrehnuteľnej hranice, za ktorou sa nevinnosť a bezstarostnosť detstva osudovo, náhle a celkom nečakane končí a zahaľuje ťažkým závojom bezmocnosti, smútku, viny a nekonečného sebaspytovania. Isté ostáva iba vedomie nezvratnosti minulých udalostí a nevyhnutnosť žiť ďalej s dôsledkami, ktoré prinášajú. Čiastočne autobiografický román sa odohráva v severozápadnej časti štátu Oregon, kde autor strávil väčšinu svojho detstva. Rozprávač sa v spomienkach vracia do leta roku 1947 v malom americkom meste, počas ktorého ako dvanásťročný náhodou zastrelí svojho najlepšieho priateľa. Román sa od Brautiganových ostatných próz líši tým, že vychádza z realistického podložia, v ktorom absentujú fantastické prvky. Románová kompozícia sa opiera o techniky filmovej projekcie, pri ktorej autor premyslene a pôsobivo strieda rôzne časové a priestorové roviny, čím rozkladá lineárny chod deja a buduje alebo uvoľňuje napätie. Román je citlivou a tichou úvahou o detstve, zodpovednosti a o tom, ako sa človek vyrovnáva s vlastnou pamäťou, s pominuteľnosťou a neodvratnosťou času. Richard Brautigan (30. 1. 1935 – 25. 10. 1984) bol jemným, surrealistickým architektom kontrakultúry šesťdesiatych rokov, spisovateľom, ktorý svet nielen pozoroval, ale ho aj pretváral cez kaleidoskopický objektív fantázie a hlbokej melanchólie. Vyrastal v chudobných pomeroch na severozápade Pacifiku a stal sa literárnou senzáciou v San Franciscu, kde hodnoverne zachytil ducha „leta lásky“ v majstrovskom románe Pstruholov v Amerike. Jeho dielo je jedinečnou kombináciou prózy a poézie, je charakteristické krátkymi, údernými kapitolami, ktoré pôsobia ako živé momentky zo sna. Či už písal o knižnici pre nepublikované knihy v diele Potrat: Historická romanca 1966 alebo o meste vyrobenom z cukru v diele V melónovom cukre, jeho hlas zostal nezameniteľný: hravým, predstierane naivným tónom maskoval hlboké skúmanie ľudskej osamelosti a americkej krajiny a spoločnosti. V rokoch 1957 až 1978 vydal deväť básnických zbierok i výber z poézie s názvom Pilulka verzus katastrofa v bani Springhill (1969) a dvanásť prozaických kníh – Konfederátny generál z Big Sur (1965), Pstruholov v Amerike (1967), V melónovom cukre (1968), Potrat: Historická romanca 1966 (1971), Pomsta trávnika (1971), Hawklinovská príšera (1974), Willard a jeho kolkárske trofeje (1975), Sombrero, ktoré spadlo z neba (1976), Sen o Babylone (1977), Expres Tokio-Montana (1980), Aby to vietor všetko neodvial (1982) a Nešťastná žena: Cesta (2000), ktorú napísal v roku 1982, ale vyšla až po jeho smrti.