Giotto. Fresky v Arene

„Imdahlov výklad možno chápať aj tak, že ním navrhovaná ontológia obrazu je schopná si poradiť s predmetným i nepredmetným maliarstvom, no zároveň aj tak, že nám chce ukázať celú šírku vnútorne sa diferencujúceho ikonického prístupu. Tu niekde treba vidieť zárodok Imdahlovho rozlišovania medzi a) znovurozpoznávajúcim videním a b) vidiacim videním v zmysle a) videnia orientovaného na každodenné veci a bytosti, teda diela-veci, ale aj v obraze spredmetnené texty a veci vrátane diel-vecí a b) videnia reflektujúceho buď to, čo práve vidíme, ale z iného aspektu, alebo to, čo sme doposiaľ ešte nevideli a čo je možno dokonca neviditeľné, či presnejšie videnie zamerané na vznikajúcu a dejúcu sa obraznosť, ktorá obnovuje našu schopnosť vidieť z rôznych aspektov a ukazovať ako sa dá vidieť aj nevidené a neviditeľné. A práve to podľa Imdahla dokáže maliarstvo a výtvarné umenie vôbec.“ (Marian Zervan)Max Imdahl (1925 – 1988), významný nemecký historik umenia a profesor na Ruhr Universität v Bochume. Venoval sa najmä interpretácii umenia modernizmu a reflexii metód umenovedného výskumu.